Iľanovo (653 m n.m.) je mestská časť Liptovského Mikuláša. Obec leží na severnom úpätí Nízkych Tatier, vo vyústení Iľanovskej doliny. Je jednou z najstarších liptovských obcí, prvá písomná zmienka pochádza z roku 1233. Od roku 1246 obec patrila pod panstvo Liptovského Hrádku. Na konci 2. svetovej vojny bola počas oslobodzovacích bojov zničená. V Iľanovskej doline sa zachovali partizánske bunkre z obdobia SNP, ktoré boli zrekonštruované do pôvodného stavu. Obyvatelia v minulosti silne dodržiavali kalendárne zvyky a až dodnes pretrvávajú v obci tradície domácej výroby plátna, kobercov a košov. 

Poludnica (1 548 m n.m.) je nádherný vápenatý bralnatý zalesnený vrch nachádzajúci sa na konci rázsochy Krakovej hole, v najsevernejšej časti Nízkych Tatrách. Vrchol patrí medzi symboly Liptova. Ohraničujú ju Iľanovská dolina zo západu a Jánska dolina z východu. Meno jej vraj dali starí Liptáci, ktorí si všimli, že keď sa slnko dostalo nad jej vrchol, bolo práve poludnie – čas obeda. K nesmiernej turistickej atraktivite Poludnice prispieva okrem výhľadov aj jej nádherná príroda – jednajúc sa o vápencový vrchol, nájdeme tu viacero zaujímavých krasových javov, najmä menších jaskýň, na jar je vrch navyše zakvitnutý krásnou vápencovou kvetenou.

Poludnica má dva vrcholy, na severe Prednú Poludnicu a na juhu vyšší vrchol Zadnú Poludnicu. Z Prednej Poludnice je výhľad na Liptovskú kotlinu s Liptovskou Marou, na Chočské vrchy, Západné aj Vysoké Tatry. Zo Zadnej Poludnice je krásny výhľad na vrchy Nízkych Tatier od Salatína cez Chopok, Ďumbier, Ohnište až po Veľký Bok. O unikátnom výhľade svedčí fakt, že na konci 2. svetovej vojny boli nemecké vojská v tejto oblasti pripravené na urputnú obranu. Vrchol vďaka svojim rozhľadom slúžil ako vojenská pozorovateľňa. Odtiaľto bola riadená delostrelecká paľba. Na Poludnici sa našli nálezy z doby halštattskej.

Liptovský Ján (634 m n.m.) je je vstupnou bránou do Jánskej doliny, bohatej na prírodné krásy, jaskyne, flóru, faunu, termálne vody a minerálne pramene. Zároveň je známym rekreačným a turistickým miestom vhodným na zimné a letné rekreačné pobyty. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1327 a je oddávna známa svojimi minerálnymi prameňami. Ako liečivé boli známe už v 14. storočí. Roku 1549 ich popísal mineralóg Juraj Werner vo svojom diele "O liečivých prameňoch Uhorska". Neskôr o jánskych prameňoch písal Matej Bel a zaoberal sa nimi aj Dionýz Štúr. V roku 1963 navŕtali nový prameň v hĺbke 95 m s teplotou 29,4 °C. Termálna voda má dokázateľne liečivé účinky, lieči kožné choroby, choroby pohybových ústrojov, látkovej výmeny, ženské, nervové ba aj choroby srdca a ciev. Najvýznamnejšou pamiatkou je opevnený románsko-gotický Kostol sv. Jána Krstiteľa z konca 13. storočia.