Kaštieľ vo Svätom Antone označovaný aj ako kaštieľ Antol, sa nachádza pod lesom v obci Svätý Anton, neďaleko od mesta Banská Štiavnica. Je to pomerne dobre zachovaný neskoro barokovo-klasický kaštieľ s rozsiahlym parkom. Od roku 1985 je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka a je sprístupnený verejnosti. Neskorobarokový kaštieľ postavený v rokoch 1744-1750 na mieste staršieho hrádku z 15. stor. Kaštieľ je cenný svojou vnútornou výzdobou. Posledným obyvateľom bol bulharský cár Ferdinand Couburg.

Od roku 1954 je sídlom Lesníckeho, drevárskeho a poľovníckeho múzea, špecializovaného celoslovenského múzea s pozoruhodnými zbierkami prírodovednými, historickými i umeleckými. Expozície, umiestnené v kaštieli, podávajú prehľad o vývine lesníctva, drevárstva a poľovníctva na Slovensku, ako aj o dobovom bývaní šľachty (slohový nábytok najmä z 18.-19. storočia, obrazy a iné). Pozornosť púta aj izba tapetovaná dobovými ilustráciami najmä z francúzskych humoristických časopisov, poľovnícke zbrane a trofeje, lesnícke zariadenia, nástroje a pomôcky a ďalšie exponáty. Kaštieľ obklopuje rozsiahly anglický park so vzácnymi stromami. Do kompozície parku začlenili rôzne druhy drobnej architektúry, vodopád a jazierko. Je vhodný na romantické prechádzky.

Ilija (550 m n.m.) je obec nachádzajúca sa na úpätí Štiavnických vrchov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266. V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol zohral dôležitú úlohu pri formovaní osady v jeho blízkosti. Osídlenie v rozsahu dnešného územia obce Ilija podľa nálezov z archeologických výskumov a z rôznych výkopových prác obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby bronzovej (1200 – 800 rokov pred Kr.) a laténskeho obdobia (3. storočie pred Kr.). Určitú kontinuitu staršieho a včasno-stredovekého osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. storočia v blízkosti domu M. Štrbu. Osobitnú kapitolu dejín obce predstavuje obdobie II. svetovej vojny a jej ukončenie oslobodením začiatkom marca 1945. 22. novembra 1944 vojenské a bezpečnostné sily zadržali 109 osôb, väčšinou Rómov (19 mužov, 21 žien, 69 detí), previezli ich do Kremničky a zavraždili. Obetiam II. svetovej vojny je venovaný pamätník na začiatku dediny.

Sitno (1 009 m n. m.) je najvyšším vrcholom sopečného pohoria Štiavnických vrchov a je dominantou okolia. Patrí k najpríťažlivejším a najznámejším tisícovkám na Slovensku. Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami - najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu, keď mu bude najhoršie. Nachádza sa na území chránenej krajinnej oblasti Štiavnických vrchov. Návštevníkom ponúka široký kruhový rozhľad do okolia. Na vrchole sa nachádza vysielač a rozhľadňa, v ktorej je umiestnená miniexpozícia chránenej krajinnej oblasti. Vrchol je z troch strán tvorený skalnými stenami z andezitu. Je bohatý na rastlinnú aj živočíšnu ríšu a je charakteristický striedaním panónskej a karpatskej flóry.

Na vrchole Sitna sa našli pozostatky pravekého osídlenia. Na vrchole stál kamenný lužický hrad, z ktorého ostali už len zvyšky obvodového muriva a základov. Hrad bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Nové osídlenie Sitna sa podľa archeologických nálezov začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu. V tomto období začal vzrastať význam Banskej Štiavnice ako rudného revíru a išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. Preto tu bol v 13. storočí vybudovaný kamenný hrad Sitno, ktorého pozostatky sa na východnom úbočí hory dodnes nachádzajú. Na základe pozostatkov hradu možno usúdiť, že hrad pozostával z dvoch častí – z hradného paláca a dolného hradu. Na západnej strane sa nachádzalo rozsiahle valom chránené nádvorie. Hrad zohral významnú úlohu pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí. Podľa tradície boli pod hradom porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. Hrad bol zničený kuruckými vojskami v r. 1703 - 1710.

Rozhľadňa na Sitne bola postavená v roku 1727 na základe požiadavky majiteľa kaštieľa vo Svätom Antone, ktorým bol Andrej Jozef Koháry. Ako rozhľadňa (druhá najstaršia na Slovensku) je evidovaná ako pamiatkový objekt s rokom vzniku 1736 v katastri obce Ilija. Rozhľadňa na Sitne po zásahu blesku vyhorela v roku 1852, no v roku 1886 bola na podnet lekára Coburgovcov Dr. Edmunda Viliama Téryho obnovená. Slávnostné uvedenie do prevádzky sa uskutočnilo 8. septembra 1852. Na slávnosť bol pozvaný aj Dr. Téry, ktorý už pôsobil v Budapešti.

Počúvadlianske jazero je jazero umelého pôvodu (tzv. tajch), nachádzajúce sa v okolí Banskej Štiavnice pri obci Počúvadlo, kde patrí medzi najnavštevovanejšie lokality. Rozprestiera sa na ploche 12 ha a je obľúbeným letným ale aj zimným rekreačným strediskom chatárov, turistov, detských táborov a miestom kultúrnych podujatí. Zároveň je východiskom na najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno.

V banskoštiavnickej oblasti bol vybudovaný od začiatku 16. stor. do polovice 19. stor. unikátny vodohospodársky systém umelých vodných nádrží. Systém pozostával zo 60 umelých vodných nádrží – tajchov – s celkovým objemom 7 mil. m³, ktoré boli navzájom pospájané zbernými, náhonovými a spojovacími jarkami. S vybudovaním tohoto systému sa spájajú mená Matej Kornel Hell, Jozef Karol Hell, ale predovšetkým významný vedec Samuel Mikovíni. Do súčasnosti sa zachovalo 23 týchto vodných nádrží. Počúvadlianske jazero patrí medzi tie najväčšie a aj najchladnejšie. Najväčšia hĺbka je 11 m.

Banská Štiavnica (621 m.n.m.) je historické mesto na strednom Slovensku s výrazne multikultúrnou minulosťou. Známe je ťažbou kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou. Územie mesta bolo osídlené Keltmi už v 3. – 2. storočí pred Kristom, ktorí tu ťažili zlato. Z roku 1156 je najstaršia písomná zmienka o meste, ktoré sa spomína ako terra banensium – zem baníkov.  V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici Samuelom Mikovínim založená prvá banská škola v Uhorsku. Roku 1763 v meste vznikla Vysoká banská škola, v roku 1770 premenovaná na akadémiu, prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete.

V meste bola v roku 1950 vyhlásená mestská pamiatková  rezervácia. Mesto je centrom chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Od roku 1993 je spolu s okolím zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. V meste pôsobí Slovenské banské múzeum, pod ktoré spadajú múzeá Banské múzeum v prírode, Starý zámok, Nový zámok, Berggericht – mineralogická expozícia, Galéria Jozefa Kollára, Kammerhof – baníctvo na Slovensku, Štôlňa Glanzenberg a Fritzov dom, v ktorom sa nachádza mestský archív.