Chata pri Zelenom plese (1 551 m n.m.) je známa aj ako Brnčalova chata a patrí medzi najobľúbenejšie tatranské chaty vzhľadom na polohu. Prvá útulňa bola postavená v roku 1876 na východnom brehu rovnomenného jazera. V roku 1887 ju premiestnili na južný breh plesa a v roku 1890 vyhorela. Neskôr v roku 1897 postavili na severnom brehu novú, Fridrichovu chatu, z ktorej prístavbami a povojnovými prestavbami vznikol dnešný objekt. Chata po roku 1950 niesla meno Alberta Brnčala (1919-1950), profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov IAMES, ktorý 1.8.1950 ako horolezecký inštruktor zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline.

Chata pri Zelenom plese (1 551 m n.m.) je známa aj ako Brnčalova chata a patrí medzi najobľúbenejšie tatranské chaty vzhľadom na polohu. Prvá útulňa bola postavená v roku 1876 na východnom brehu rovnomenného jazera. V roku 1887 ju premiestnili na južný breh plesa a v roku 1890 vyhorela. Neskôr v roku 1897 postavili na severnom brehu novú, Fridrichovu chatu, z ktorej prístavbami a povojnovými prestavbami vznikol dnešný objekt. Chata po roku 1950 niesla meno Alberta Brnčala (1919-1950), profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov IAMES, ktorý 1.8.1950 ako horolezecký inštruktor zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline.

Čierny štít (2 434 m n. m.) je impozantná skalná pyramída na hlavnom tatranskom hrebeni nad tromi dolinami: Veľkou a Malou Zmrzlou a Čiernou Javorovou dolinou. Pre svoj tvar by sa pokojne mohol nazývať aj vežou. Jeho pomenovanie vyplýva z tmavého zafarbenia skaly. Nemecké a maďarské pomenovanie štítu je iné. Vychádza z informácie, o Jánovi Andrejovi Papirusovi, stolárskom pomocníkovi sliezskeho pôvodu z podtatranských Matejoviec (miestna časť Popradu), ktorý na sklonku leta 1771 zahynul na Čiernom štíte pri kutí zlata. Hovorí sa, že náhodou sa mu dostal do rúk zlato-kopáčsky zemský kľúč a pomútil mu hlavu. Stále ho čítal a 22 rokov hľadal poklady v okolí Zeleného plesa. Jeho osud dodnes pripomína názov Papirusova štrbina, ktorá je medzi Čiernym štítom a Čiernymi vežami. Z väčšiny tatranských panorám nie je vrchol viditeľný, keďže ho zakrývajú Ľadový štít, Kolový štít, prípadne Baranie rohy. Na vrchol nevedie žiadna turistická cesta. Pre turistov je prístupný len s horským vodcom. Pre horolezcov na vrchol vedú viaceré cesty s rôznymi stupňami obťažnosti. Jeho južná stena je často vyhľadávaná horolezcami, nachádza sa tu okolo 15 výstupných ciest. Prvý horolezecký výstup je známy z r. 1898, trasa viedla východným hrebeňom z Veľkej Studenej doliny, ktorá je aj dnes považovaná za najľahší prístup.

Jastrabia veža (2 137 m n.m.) je pomerne nevýrazným zakončením Karbunkulového hrebeňa, oddelená od neho Jastrabím sedlom. Vrchol sa kolmo vypína nad Dolinou Zeleného plesa vo Vysokých Tatrách. Je opradená povesťami a veľmi fotogenická. Z vrcholu sú výhľady do najmohutnejších tatranských stien. Koncom minulého storočia prišlo k pádu skalných blokov v juhovýchodnej stene, takže niektoré horolezecké cesty zanikli. Jastrab je pomerne hojne zastúpený v TANAPe. V tomto prípade však skôr v symbolickom zmysle pomenúva smelé tvary veže. Najstarší názov, aký sa v písomnostiach vyskytuje pre Jastrabiu vežu, je Königsnase (kráľovský nos) u Jakuba Buchholtza v roku 1752. Strmé červenkasto zafarbené steny Jastrabej veže od vekov podnecovali fantáziu ľudu. Vraví sa, že na vrchole veže kedysi trónil oslnivý drahokam karbunkul (rubín). Tento drahokam bol veľkým lákadlom pre všetkých, ktorí by radi zbohatli bez práce, a tak sa k nemu vydával jeden dobrodruh za druhým. Prenikavý jas klenotu však všetkých chamtivcov a darmošľapov, ktorí nestihli odvrátiť tvár, v okamihu oslepil. Zliezť zo strmej skalnej veže sa potom sotva komu podarilo. Jastrabia veža nie je sprístupnená bežným turistom, hojne ju však vyhľadávajú horolezci.

Karbunkulový hrebeň je hrebeň nad Belasou dolinou a nad Dolinou Zeleného plesa. Názov je odvodený od Jastrabej veže, ktorú dávni hľadači pokladov a zlatokopi nazývali Karbunkulovou vežou. Boli presvedčení, že na jej, vtedy nedostupnom, vrchole sa skrýva drahokam – karbunkul mimoriadnej ceny. Hrebeň vedie od 2 137 m n. m. vysokej Jastrabej veže cez menšie vyvýšeniny až po 2 284 m n. m. vysokú Belasú vežu (alebo až po 2 312 m n. m. vysokú Zmrzlú vežu). Končí na Kolovom štíte. Krátko pod Kolovým štítom sa nachádza Zmrzlá veža (2 312 m n.m.). Dobre ju vidno z okolitých vrchov, napríklad z Kežmarského štítu alebo z Medených lávok. Najpraktickejší výstup vedie cez Kolové sedlo až na Belasú vežu. Počas výstupu na samotnú Belasú vežu je krásny výhľad na okolité štíty a veže, ako napríklad na Kozí hrebeň, Jahňací štít, Kolový štít, Kežmarský aj Lomnický štít a Belianske Tatry. Z Kolového štítu je rozhľad aj na ďalšie vrcholy, napr. na Ľadový štít alebo na Baranie rohy. Celý karbunkulový hrebeň nie je dostupný po značenom chodníku.

Jahňací štít (2 229 m n.m.) je najvýchodnejší vrchol Vysokých Tatier, ktorý sa vypína v severovýchodnej časti Vysokých Tatier. V minulosti niesol pomenovanie Štít Bieleho plesa, Lastovica či Biely štít. Vybiehajú z neho štyri hrebene: juhozápadný - smerom ku Kolovému sedlu, kadiaľ vedie turistická značkovaná cesta, severozápadný - oddeľuje Jahňací kotol od Kolovej doliny, severovýchodný - spadá do Kopského sedla a juhovýchodný - oddeľuje Červenú dolinu od doliny Bielych plies. Z vrcholu je pekný výhľad na okolité doliny a štíty (Lomnický štít, Pyšný štít, Kolový štít a iné), no obdivovať možno aj poľské vrcholy a Pieniny s ich vrcholom Tri koruny. Prvý známy výstup uskutočnil anglický cestovateľ Robert Townson, ale bezpochyby boli na končiari pred ním pastieri, pytliaci a haviari, ktorí v 18. storočí na jeho severozápadných hrebeni dolovali meď.