Monkova dolina je jednou z najmalebnejších slovenských dolín. Nachádza sa na severno-východnej strane Belianskych Tatier v Národnej rezervácii Belianske Tatry. Dolina vedie medzi Ždiarskou vidlou (2141m) a Hlúpym (2060m). Dolina je otvorená sezónne počas leta a patrí spolu s Dolinou Siedmych prameňov len k dvom dolinám sprístupnených v Belianskych Tatrách. Vedie ňou náučný chodník so šiestimi zastávkami, od Ždiaru až do Širokého a Kopského sedla. Prechod je jednosmerný zo Ždiaru nahor. V roku 1781 sa na území doliny usadil Jonek Monka. Keďže územie patrilo katastrálne mestu Spišská Belá, zaviazal sa platiť daň 8 florenov, za čo mal právo pastvy, určitý objem dreva z lesa a možnosť obrábať pole. Potomkovia rodu tu žijú dodnes.

Široké sedlo (1 825,5 m n. m.) je výrazné trávnaté sedlo v hlavnom hrebeni Belianskych Tatier. Predstavuje jediné sedlo pohoria, ktorým vedie značený turistický chodník, križujúci hlavný hrebeň. Nachádza sa medzi Ždiarskou vidlou a Hlúpym, v závere Monkovej doliny. Cez sedlo prechádza červeno značkovaný turistický chodník zo Ždiaru do Kopského sedla. Je to jediný značkovaný chodník na území chránených a celoročne neprístupných Belianskych Tatier. Zo sedla je pekný výhľad na Spišskú Maguru, Pieniny, Vysoké Tatry a hrebeň Belianskych Tatier so Ždiarskou vidlou. V sedle je eróziou odkrytý geologický podklad pestrého zloženia. Na ohraničených vrstvách vidieť červeno, zeleno a fialovo sfarbené vrchno-triasové ílovité bridlice s vložkami pieskovcov, dolomity a vápence.

Kopské sedlo (1 749 m n. m.) je výrazné trávnaté sedlo na konci hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Oddeľuje tak Vysoké a Belianske Tatry. Nachádza sa medzi Jahňacím štítom, ktorý je juhozápadným smerom a Hlúpym, ktorý je uzlovým vrchom, ležiacim severne, v hlavnom hrebeni Belianskych Tatier. Východným smerom začína dolina Predné Meďodoly, severozápadným smerom dolina Zadné Meďodoly. Sedlo je vytvorené v pestrofarebných spodnotriasových ílovitých bridliciach s polohami žltkastých vápencov. Priamo v sedle je okrem vodnej a snehovej erózie evidentný aj vplyv veternej erózie. Cez sedlo prechádza modro značkovaný turistický chodník z Tatranských Matliarov, resp. zastávky SAD Biela Voda do Tatranskej Javoriny. Priamo v sedle sa pripája červená turistická značka, vedúca zo Ždiaru cez Široké sedlo (1 825 5 m n. m.), s chodníkom od chaty pri Zelenom plese. Okolie Kopského sedla je známe baníckou minulosťou. Predmetom ťažby alebo skôr dobývacích pokusov bola medená ruda. Dokladom baníckeho záujmu sú ešte i dnes zachované zvyšky zasypaných štôlní a šácht.

Zadné Meďodoly je najsevernejšia odnož Javorovej doliny - hraničnej doliny medzi Belianskymi a Vysokými Tatrami, vybieha z nej smerom na juhovýchod, na poľane pod Muráňom. Tiahne na východ popod juhozápadné úbočie Belianskych Tatier až pod Kopské sedlo na hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Geologicky patria Zadné Meďodoly už k Belianskym Tatrám. Doline dominujú Muráň (1 890 m n.m.), Havran (2 152 m n.m.) a Ždiarska vidla (2 142 m n.m.). Preteká nimi Meďodolský potok. Vedie cez ne modro značkovaný turistický chodník z Tatranskej Javoriny cez Kopské sedlo do Tatranských Matliarov. V Zadných meďodoloch sa v uplynulých storočiach bezúspešne baníčilo - ťažilo sa uhlie a meď - odkiaľ je odvodený aj názov doliny. Vrch Muráň vstúpil do histórie chovom kozorožcov, ktoré tam kedysi choval knieža Hohenlohe. Tento vrchol dominujúci v doline má z každej strany iný vzhľad. Vypína sa nad obrovskou bielou stenou nad poľanou pod Muráňom.

Tatranská Javorina (1 018 m n.m.) je malá podhorská obec v lesnom prostredí severného výbežku Rogovej pod Belianskymi Tatrami. Obec vyrastala v lesoch, ktorých významnú zložku tvoril v minulosti javor. Možno predpokladať, že názov dediny nebol vlastne prvý svojho druhu v oblasti Javorovej a Bielovodskej doliny, kde azda niektoré poľany a lesy dostali zásluhou pastierov už skoršie „javorové“ mená. Osada sa vyvinula zo sezónneho majera tzv. lendackého veľkostatku. Založenie železnej huty a hámrov roku 1759 vytvorilo podmienky pre trvalé osídlenie. Nedostatok rudy zapríčinil neskoršiu prestavbu železiarní na lepenkáreň, ktorá úplne zanikla roku 1935. V roku 1879 kúpilo javorinský revír pruské knieža Kristián Kraft Hohenlohe. Tatranskú Javorinu pretvoril v lesnícku osadu a v sídlo riaditeľstva svojho veľkostatku, nechal si tu vybudovať drevený poľovnícky kaštieľ a drevený kostol ľudovej architektúry. V okolitých lesoch zriadil rozsiahlu zvernicu, kam dovážal cudzokrajnú zver (kozorožce, bizóny, kaukazské jelene a iné), ktorá sa však nevedela prispôsobiť tunajším podmienkam. V roku 1936 prešlo javorinské panstvo do vlastníctva štátu.