Tatranská Kotlina (760 m n.m.) je liečebná osada pri ceste Slobody pod severnými svahmi Kobylieho vrchu v Belianskych Tatrách. Podnetom k založeniu osady ako turistickej bázy bolo objavenie Belianskej jaskyne. Pri ceste do Lendaku stála už dávnejšie lesnícka a kamenárska osada Kotlina aj s mlynom (terajšia Stará Kotlina). Po 1. svetovej vojne sa osada preorientovala na liečbu tuberkulózy a po zmodernizovaní sanatórnych objektov slúži tomuto poslaniu doteraz.

Chata Plesnivec (1 290 m n.m.) je jediným obývateľným objektom v Belianskych Tatrách. Nachádza sa v závere Doliny Siedmich prameňov na juhovýchodnom úbočí Bujačieho vrchu. V polovici 18. storočia stála pri Siedmich prameňoch chatrč zlatokopa Drechslera z Rakús a asi do roku 1930 sa tu zachovala stará pastierska koliba. Roku 1932 postavil Tibor Gresch zo Spišskej Belej súkromnú chatu, ktorá prístavbou v roku 1938 dostala terajšiu podobu. Po 2. svetovej vojne slúžila najprv voľnému turistickému ruchu, potom od roku 1955 slúžila ako výskumná základňa TANAP-u a od roku 1997 slúži opäť pre verejnosť, poskytuje ubytovacie a reštauračné služby.

Dolina Siedmich prameňov je zarezaná do najvýchodnejších svahov Belianskych Tatier, vďaka čomu má substrát bohatý na minerály. Na ňom sa výborne darí tunajšej flóre a preto je vďaka pestrému prírodnému bohatstvu považovaná za botanickú záhradu Tatier. Prezrádzajú to aj zaoblené tvary svahov a bohatá kvetena. Dolina je lemovaná južnými svahmi Belianskych Tatier a masívom Stežiek.

Rozlohou neveľká Dolina siedmich prameňov má vo svojej pramennej časti prírodný amfiteáter obklopený vápencovými stenami. V stenách pútajú pozornosť svojím tvarom Skalné vráta. V spodnej časti amfiteátra sa nachádza jediný turistický objekt doliny – chata Plesnivec. Poniže chaty má dolina tvar písmena V, čo je dôkazom toho, že nebola tvarovaná ľadovcom. V týchto miestach sa tiež nachádza Sedem prameňov - mohutný pramenný systém, podľa ktorého dostala dolina pomenovanie. Hlavným tokom doliny je Čierna voda, ktorá po opustení doliny pri obci Strážky ústi do rieky Poprad.

Kežmarské žľaby ( m n.m.) je neveľká osada na ceste Slobody medzi Tatranskými Matliarmi a Tatranskou Kotlinou v lesnom prostredí dolnej časti doliny Bielej vody. Prvou budovou bola kežmarská mestská horáreň z roku 1885, v ktorej dočasne poskytovali aj turistické nocľahy. O tri roky neskôr postavili jednoduchý zrubový hotel, neskôr s niekoľkými vedľajšími budovami. V roku 1933 časť osady vyhorela. Po 2. svetovej vojne sa jestvujúce stavby upravili a rozšírili pre potreby rekreácie a postavili sa tu aj nové budovy.

Kežmarská Biela voda vzniká sútokom Zeleného potoka, odvodňujúceho dolinu Zeleného plesa a Bieleho potoka, pritekajúceho z Doliny Bielych Plies. Tečie na východ a neďaleko Kežmarku ústí do rieky Poprad. Povedľa potoka prechádza turistický chodník vedúci na Chatu pri Zelenom plese.

Dolina Zeleného plesa patrí vďaka Chate pri Zelenom plese, nenáročnému prístupu a aj vďaka pôsobivej panoráme okolitých vrcholov a doliniek medzi často navštevované doliny. Zaujímavá je najväčšia 900 m vysoká severná stena Malého Kežmarského štítu, či štíhla Jastrabia veža.

Cez dolinu prechádza tatranská magistrála, ktorá spája dolinu so Skalnatou dolinou a s Dolinou Bielych plies. Cez bočnú Červenú dolinku vystupuje chodník na Jahňací štít  s výhľadmi na východnú časť Vysokých Tatier, ako aj na panorámu Belianskych Tatier. História doliny je spojená s hľadačmi pokladov, baníkmi, ale aj s turistickými aktivitami (prvá známa turistická návšteva doliny je z r. 1565).

Zelené pleso (1 551 m n.m.) sa nachádza v doline Zeleného plesa vo východnej časti Vysokých Tatier. Obklopené je masívom Malého Kežmarského štítu, Veľkej Svištovky, Predných a Zadných Jatiek a Bujačieho vrchu.

Zelené pleso s rozlohou 1,77 ha je najväčším plesom vo východnej časti Vysokých Tatier. Patrí medzi najkrajšie tatranské plesá, možno aj vďaka Chate pri Zelenom plese, ktorá stojí na jeho brehu. Nachádza sa v najväčšom a najhlbšom karovom kotle Doliny Kežmarskej Bielej vody pod stenou Malého Kežmarského štítu. Na piesčitom dne plesa vidieť vyvierajúce pramene, vďaka ktorým pleso získava zelené škvrny na dne.

Chata pri Zelenom plese (1 551 m n.m.) je známa aj ako Brnčalova chata a patrí medzi najobľúbenejšie tatranské chaty vzhľadom na polohu. Prvá útulňa bola postavená v roku 1876 na východnom brehu rovnomenného jazera. V roku 1887 ju premiestnili na južný breh plesa a v roku 1890 vyhorela. Neskôr v roku 1897 postavili na severnom brehu novú, Fridrichovu chatu, z ktorej prístavbami a povojnovými prestavbami vznikol dnešný objekt.

Chata po roku 1950 niesla meno Alberta Brnčala (1919-1950), profesora telesnej výchovy, odchovanca spolku tatranských horolezcov IAMES, ktorý 1.8.1950 ako horolezecký inštruktor zahynul pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline.