Vodná nádrž Ružín ( m n.m.) vznikla prehradením rieky Hornád v hlbokom kľukatom údolí Bujanovských vrchov a patrí medzi najkrajšie vodné plochy na Slovensku. Obtáča vrchy pohoria Čiernej hory a pozostáva z dvoch vodných nádrží. Hlavná nádrž Ružín I. postavená v roku 1967 má objem 59 miliónov metrov kubických a vyrovnávacia nádrž Ružín II., ktorá bola dokončená 1972, má objem 4 a pol milióna metrov kubických. Po prehradení rieky pri dnes už zatopenej obci Ružín dosahuje jazero dĺžku 14 km. Priehrada je úzka a dlhá, pretože sa rozprestiera v hornatej doline rieky Hornád. Priehradné jazero je hlboké miestami až 60 m a jeho rozloha je 390 hektárov. Okrem Hornádu do Ružína priteká aj Hnilec a Belá. Vypúšťaná voda sa využíva na výrobu elektriny.
Vodná nádrž je obkolesená nádhernými horami z ktorých najviac zaujme majestátne sa vypínajúci bralnatý vrch Sivec, z ktorého je prekrásny výhľad na celú vodnú nádrž. Nádrž je obľúbenou rekreačnou oblasťou s množstvom tajomných zákutí a niektoré zátoky sú takmer nedotknuté civilizáciou. Plavba v člne po smaragdovozelenej hladine tejto rozľahlej vodnej plochy obkolesenej hustým lesom je nezabudnuteľným zážitkom. Doplaviť sa dá na skalnatý Ostrov lásky alebo Malý ostrov, ktoré vyrastajú z tmavých vodných hlbín. Ružín je rajom rybárov s množstvom kaprov, ostriežov, zubáčov, pstruhov a 20 kg ťažký sumec nie je žiadnou raritou. Voda je chladná aj v letných mesiacoch a tak osvieži plavcov aj vodných lyžiarov, ktorí tu majú výborné podmienky.

Drienková skala (530 m n.m.) často nazývaná ako Malý Sivec sa nachádza na východnom svahu Sivca, priamo nad vodnou nádržou Ružín. Patrí z geomorfologického hľadiska do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Čierna hora (podcelok Pokryvy). Je tom výhľadová vápencová skala, na ktorej sa rozprestiera menšia lúka. Celé územie je bohaté na lesné, lúčne a skalné rastlinné spoločenstvá a živočíšne spoločenstvá. Skalnaté bralá osídľujú hlavne teplomilné a svetlomilné trávnato-bylinné, krovinné, skalné a sutinové nelesné spoločenstvá. Výhľadová skala ponúka romantický pohľad na Ružínsku priehradu, na skalnatý vrch Holica (Napoleonov klobúk), na výhľadovú Koňovú skalu, železničný dvojkoľajový most Ružínsky viadukt, národnú prírodnú rezerváciu Bujanov, na východnú časť Volovských vrchov a v prípade dobrého počasia aj na majestátne Vysoké Tatry.

Sivec (781 m n.m.) je vápencový hrebeň s výrazným ostrým skalnatým bralom a priľahlými strmými svahmi. Z geomorfologického hľadiska patrí do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Čierna hora. Nachádza v prírodnej rezervácii Sivec  severozápadne od mesta Košice. Ľudovo nazývaný Šivou skalou alebo aj Šivcom. Úzky strmý skalný hrebienok sa tiahne niekoľko desiatok metrov až po nádhernú vyhliadku nad priehradou Ružín. Na vrchu a v jeho okolí sa nachádzajú pozoruhodné krasové javy, najmä jaskyne v doline Malý Ružinok. Dominantný zalesnený vrch je súčasťou krasového územia Ružínsky kras, ktoré patrí medzi najmenšie krasové územie na Slovensku. Z vrcholového brala je pekný výhľad na Volovské vrchy, vodnú nádrž Ružín, Branisko, Čergov, Slanské vrchy a za priaznivého počasia aj na Vysoké Tatry. Okolitá príroda je charakteristická chránenou teplomilnou vegetáciou a horskými prvkami, hniezdami vzácnych a chránených druhov vtákov (orla skalného, jastraba a myšiaka).

Košická Belá (380 m n.m.) je obec ležiaca v Hámorskej brázde, v podcelku Kojšovská hoľa, ktorá zaberá východnú časť Volovských vrchov. Obec sa vyvíjala ako pôvodne štyri samostatné obce. V roku 1944 bol k obci Košické Hámre pričlenený Malý Folkmar. V roku 1967 boli Košické Hámre zlúčené s Košickou Belou a o dva roky neskôr k nej bola pričlenená i obec Ružín. Zaujímavosťou obce je rímskokatolícky kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa.

Kojšov (471 m n.m.) je obec nachádzajúca sa v okrese Gelnica, na úpätí Volovských vrchov. Vznikla pravdepodobne koncom 13.storočia. Podľa dostupných historických prameňov sa po prvýkrát spomína v roku 1368 a potom až o sto rokov neskôr, keď pripadla panstvu Spišského hradu. Názov obce je odvodený najpravdepodobnejšie od osobného mena lokátora obce Koyša, ktoré vzniklo zo skrátenej domáckej podoby slovanského zloženého osobného mena Kojislav. Obec bola dosídľovaná v 15. a 16. storočí v rámci valašskej kolonizácie, ktorá postupovala z východu. Noví pastierski kolonisti tak vtlačili svoj nový národopisný ráz, ktorý sa doteraz zračí v reči, zvykoch, náboženstve, ako aj v povahových rysoch obyvateľstva. Z pamätihodností je zaujímavý gréckokatolícky chrám (cerkev) sv. Petra a Pavla z roku 1809, ktorého výzdobu tvorí drevený polychromovaný ikonostas neorokokového štýlu.

Kojšovská hoľa (1 246 m n.m.) je výhľadový vrchol, ktorý patrí do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Volovské vrchy (podcelok Kojšovská hoľa). Kojšovská hoľa je rozložitý a z hlavného chrbta na sever vysunutý a výrazný hôľnatý vrchol. Celé jeho územie je bohaté na lesné, lúčne a živočíšne spoločenstvá. Vrcholová časť a jej priľahlé svahy sú zarastená hlavne vresom obyčajným, brusnicou obyčajnou (Vaccinium vitis-idae) a brusnicou čučoriedkovou (Vaccinium myrtillus). Návštevníkom sa z lúčneho vrcholu ponúka prekrásny kruhový výhľad na panorámu Nízkych a Vysokých Tatier, ako aj celej východnej časti republiky a okolité obce a mestá – Košice, Prešov, Margecany, Prakovce, Moldava nad Bodvou, Gelnica atď. Pri vhodných podmienkach je možné pozorovať okolité vrcholy pohoria, no tiež Slanské vrchy, Čiernu horu, Čergov, Branisko, Levočské vrchy, Stolické vrchy. Pri dobrej dohľadnosti je vidieť aj časť územia Maďarska i Ukrajiny. Na jeho širokom lúčnom vrchole bola v roku 1988 vybudovaná meteorologická stanica (sídli tu meteorologická radarová stanica Slovenského hydrometeorologického ústavu).

Chata Erika (1 046 m n.m.) sa nachádza vo Volovských vrchoch (podcelok Kojšovská hoľa), pod Zlatoidskou horou a rozľahlým hôľnatým a výhľadovým vrchom Kojšovská hoľa. Je druhou najvyššie postavenou chatou v košickom kraji. uristi sa tu môžu ubytovať v zrekonštruovaných izbách a jej súčasťou sú aj špičková reštaurácia a bufet. Horská chata ponúka počas celého dňa výber chutných polievok, hlavných jedál, široký výber nealkoholických a alkoholických nápojov (vrátane čapovaného piva). Chata bola postavená v 20. rokoch 20. storočia gelnickou odbočkou Karpatského spolku. V roku 1933 bola ku chate pribudovaná prístavba bytu pre stáleho chatára. Počas 2.sv. vojny bola chata Erika hraničným miestom s Maďarskom a v priebehu SNP bola vypálená. V roku 1946 tu vedľa provizórnej útulne Erika začali stavať poschodovú a čiastočne murovanú chatu Erika. Do 70.rokoch 20. storočia slúžila ako poľovnícka chata vo vlastníctve MsNV Gelnica. Prestavaná bola v 70. rokoch 20. storočia.